Marciho jaskyňa

Kam sa ukrývali ľudia počas vojny a kde leží podzemný klenot s unikátne položeným vchodom?

Objavenie tajomstiev podzemia fascinuje ľudstvo odnepamäti, no len máloktoré miesto v sebe spája drsnú krásu prírody s dramatickými príbehmi ľudských osudov. Slovenský kras ukrýva unikát, ktorý láka bádateľov nielen svojou rekordnou polohou, ale aj tichým svedectvom z čias druhej svetovej vojny.

Marciho jaskyňa predstavuje fascinujúcu prírodnú pokladnicu, skrytý klenot vnútrozemského krasu, v ktorej sa čas meria na tisícročia. Tento tajuplný podzemný priestor, nachádzajúci sa v náročnom horskom teréne, v sebe spája tektonickú silu Zeme a krehkú krásu kvapľových útvarov.

Kde presne sa nachádza Marciho jaskyňa a čím je jej poloha výnimočná?

Marciho jaskyňa je situovaná na Borčianskej planine, západne od hornej časti Zádielskej tiesňavy. Nachádza sa na skalnatom kopci v blízkosti miesta, kde vyviera Šajbový potok a vzniká malebná Šajbová dolina.

Jedná sa o jaskyňu s druhým najvyššie položeným vchodom zo všetkých jaskýň v celom Slovenskom krase.

Vstupný otvor sa nachádza v strmej skalnej stene v nadmorskej výške 859 m n. m., pričom absolútne prvenstvo má neďaleká Poľovnícka jaskyňa vo výške 880 m n. m.

Od Marciho jaskyne je vzdialená asi 39 metrov smerom na severozápad, čo z tejto lokality robí mimoriadny speleologický unikát regiónu.

Ako vyzerajú vnútorné priestory a akú dĺžku dosahuje táto jaskyňa?

Po vstupe cez úzky priezlez chodba vyúsťuje do úzkej podzemnej priestory, ktorá končí v sieni s peknou výzdobou. Celkovo táto jaskyňa s dĺžkou 148 m bola miestnemu obyvateľstvu dobre známa už v minulosti.

Vstup do hlbších častí podzemia vedie cez charakteristické puklinové chodby.

Tieto vertikálne orientované priestory, v speleologickej terminológii často označované ako plazivky či úžiny, vznikali pozdĺž tektonických porúch v masíve.

Srdcom celej Marciho jaskyne je priestranný dóm, ktorý sa otvára po prekonaní spomínaných úzkych prístupových ciest.

Akú tajnú históriu ukrýva toto podzemné miesto z čias 2. svetovej vojny?

Tento špecifický podzemný priestor slúžil nielen ako prírodný fenomén, ale aj ako bezpečné útočisko v najťažších časoch. V časoch 2. svetovej vojny bola táto lokalita využívaná miestnymi liudmi ako strategický úkryt.

Bohužiaľ, práve v tom čase došlo aj k značnému poškodeniu jaskyne, keďže prítomnosť ľudí zanechala na citlivom prostredí svoje stopy. Z dôvodu ochrany prírody a bezpečnosti je jaskyňa dnes uzavretá pre širokú verejnosť.

Aké tajomstvá odhaľuje speleologický prieskum tohto podzemia?

Speleologický prieskum tohto speleotému odhaľuje nielen obdivuhodnú dynamiku kvapľovej výzdoby, ale nesie so sebou aj tiché svedectvo o krehkosti podzemných ekosystémov a historickej stope človeka.

Steny tunajších chodieb sú bohato lemované natekavým sintrom.

Chemické zloženie presakujúcich podzemných vôd, najmä prímesi železa a mangánu, vtlačilo stenám špecifický charakter – od sýtožltých, cez oranžové až po tmavohnedé odtiene. Na dne týchto úzkych koridorov sa navyše dvíhajú prvé drobné stalagmity, ktoré nútia každého prieskumníka k maximálnej opatrnosti pri pohybe.

Čím je charakteristická kvapľová výzdoba v hlavnom dóme?

Strop majestátneho dómu zdobia masívne sintrové záclony a drobné začínajúce stalaktity, ktoré sú v odborných kruhoch známe ako brčká. Tieto krehké minerálne rúrky sú jasným dôkazom, že jaskynný systém je stále hydrologicky aktívny.

Svetlé miesta na strope jasne indikujú zóny, kde čerstvá zrážková voda neustále prináša rozpustený kalcit a pretvára podzemný svet. Naopak staršie, erodované časti sintrov na dne dómu jasne svedčia o minulých obdobiach sucha a zmenách v celkovom hydrologickom režime jaskyne.

Aké rany osudu a stopy vandalizmu nesie táto prírodná pamiatka?

Tento monumentálny priestor však nesie aj hlboké jazvy minulosti. Na bočných stenách sú doteraz viditeľné stopy historického vandalizmu – konkrétne nápisy uhlíkom a ručne vyryté historické letopočty.

Speleológovia tu na každom kroku narážajú na večný paradox objavovania: neutíchajúca túžba človeka zanechať po sebe stopu často vážne narúša špecifickú mikroklímu a nenávratne poškodzuje to, čo samotná príroda budovala celé dlhé veky.

Povesť o Sironi – strážkyni Borčianskej planiny

V časoch, keď na Havranej skale ešte stálo staré hradisko, žilo v podhradí dievča menom Sirona. Bola to najkrajšia dievčina v celom kraji, s očami hlbokými ako krasové jaskyne a hlasom, ktorý dokázal utíšiť aj divú zver. Osud k nej však nebol milosrdný.

Sirona ochorela na neznámu slabosť, telo jej chradlo a miestni vedmáci jej predpovedali skorú smrť. Nechcela zomrieť v tmavej chyži, a tak poslednými silami vyšla na strmé svahy Borčianskej planiny, aby naposledy uvidela slnko. Tam, vysoko na Ostrom kopci, jej dych vyprchal.

Planina však nenechala jej krásnu dušu len tak odísť. Samotný Duch lesa, dojatý jej čistotou a láskou k prírode, vdýchol slabnúcemu telu novú, večnú silu. Daroval jej nesmrteľnosť a premenil ju na lesnú bytosť – strážkyňu planiny a tajomstiev jej podzemia. Od tých čias Sirona neumiera, nestarne a jej hlavným útočiskom sa stala tajuplná jaskyňa s najvyššie položeným vchodom, ktorú dnes ľudia nazývajú Marciho jaskyňa.

Ako lesná víla s vencom z horských bylín stráži lesy a krasové zákutia. Keď na planine padne hustá hmla alebo zúri búrka, hľadá zblúdilých pútnikov. Nezáleží na tom, či je to stratený pastier alebo unavený hľadač pokladov – Sirona sa zjaví ako tichý tieň a odvedie ho do bezpečia jaskyne na svahu Ostrého kopca. Nikto však z jej kráľovstva neodíde len tak.

Každý zachránený s ňou musí stráviť jednu jedinú noc.

Keď v jaskyni vzbĺkne oheň, Sirona položí pred pocestného drevený pohár naplnený záhadným nápojom z tajných planinových bylín. Po prvom dúšku človeka nečaká spánok, ale očistec. Nápoj má magickú moc – prebudí svedomie a pred očami človeka sa v tú noc premietne každý jeden zlý skutok, ktorý kedy v živote spáchal.

Človek znovu prežíva muky tých, ktorým ublížil, vidí svoje klamstvá, sebeckosť a zradu. Mnohí v tú noc kričia od hrôzy a prelievajú horké slzy, zatiaľ čo Sirona ticho sedí obďaleč a jej smutné oči sledujú ich premenu.

Keď ráno prvé lúče slnka osvetlia vchod do jaskyne, kúzlo pominie. Človek sa prebúdza vyčerpaný, no s čistým štítom a hlbokou pokorou v srdci.

Sirona ho potom s úsmevom vyvedie na svetlo a ukáže mu bezpečnú cestu domov. Hovorí sa, že tí, ktorí prežili noc s touto lesnou bytosťou, sa vrátili do dedín ako úplne iní, lepší ľudia. Dodnes vraj táto tajuplná strážkyňa žije na Borčianskej planine a v hĺbke skál čaká na tých, ktorí stratili cestu – nielen v lese, ale aj v živote.

Prečo objavovať tajomstvá Slovenského krasu z úcty k histórii?

Slovenský kras patrí medzi najfascinujúcejšie krasové oblasti strednej Európy, kde každá planina ukrýva stovky tajomstiev. Hoci sú mnohé podzemné priestory z dôvodu ochrany pred zničením uzamknuté, ich príbehy zostávajú živé v pamäti krajiny. Spoznávanie histórie takýchto miest prebúdza v cestovateľoch hlboký rešpekt k prírodnému dedičstvu. Chránené územia Borčianskej planiny ponúkajú jedinečnú možnosť pochopiť krehkú rovnováhu medzi človekom a divokou prírodou. Návšteva povrchových krasových javov v okolí tak prináša neopakovateľný zážitok spojený s poznaním, ktoré formovalo našu históriu.